Františkánsky kostol

Okolo r. 1380 postavila rehoľa karmelitánov nový kostol spolu s neveľkým kláštorom priamo na mieste pôvodného kostola. Po odchode rehoľníkov z mesta r. 1559 obidve stavby pripadli pod mestskú správu, ktorá kláštor počas reformácie využívala na hospodársko-obranné účely.

Rozhodnutím panovníka Leopolda I. (1657-1705) z r. 1661 kostol s kláštorom pripadli františkánskej reholi z neďalekej Nižnej Šebastovej. Evanjelická mestská rada však ani po viacerých intervenciách panovníka nebola ochotná vpustiť františkánov do mesta. Podarilo sa im to až po obsadení Prešova vojskom r. 1671. Vďaka finančnej pomoci baróna Františka Klobušického z Prešova a barónky Šóšovej zo Solivaru čoskoro začala prestavba pôvodne gotického kostola, a to presbytéria a lode kostola, ku ktorej boli medzi piliermi pribudované bočné kaplnky.

Podľa vzoru jezuitského kostola Ill Gésu v Ríme bolo upravené celé priečelie s dvoma bočnými vežami. V r. 1708-1718 sa realizovala rozsiahlejšia rekonštrukcia kostola a kláštora, ktorú viedol košický staviteľ Ján Tornyossi a ktorú finančne podporovala rodina Klobušickovcov. Chrám má štyri oltáre a kazateľnicu. Oltár sv. Antona Paduánskeho je z r. 1719. Zaujímavý je oltár Božského Srdca v strednej severnej kaplnke. Na ňom je emblém s bocianom, ktorý drží kúsok zlata. K tomu sa viaže povesť o Františkovi Klobušickom, ktorému na poľovačke bocian zhodil kúsok zlata. To sa stalo podnetom na to, aby sa F. Klobušický stal mecénom kostola a podporoval ho. V južnej časti františkánskeho kostola pri oltári sv. Antona sú uložené jeho pozostatky spolu s pozostatkami Terézie Klobušickej. V chrámovej krypte sú pochovaní rehoľníci.

V stavebných prácach sa pokračovalo aj v neskoršom období, keď v r. 1732-1735 bolo priečelie chrámu doplnené štukovou ornamentikou a štyrmi pieskovcovými plastikami (1734). Plastiky predstavovali sv. Róchusa, Floriána, Františka a Antona. Ich autorom bol Šimon Griming.

Nádherne upravený bol aj interiér kostola. Novovytvorený hlavný oltár sv. Rodiny (1732) získal bohatú sochársku výzdobu. Jeho autor František Strecius na ňom umiestnil vyše 40 rozličných plastík, uprostred ktorých bol 12-ročný Ježiš, Panna Mária a sv. Jozef, ktorému bol kostol zasvätený. Obnovený chrám bol slávnostne vysvätený r. 1735 a stal sa ďalším prejavom sakrálneho umenia v Prešove.

Nové rozsiahlejšie stavebné práce boli na kostole urobené o poldruha storočia neskôr, po veľkom požiari v decembri 1870, ktorý zničil interiér kostola, vrátane hlavného oltára. Po nákladných rekonštrukčných prácach vypukol 3. decembra 1888 nový požiar, pri ktorom zhoreli obe štíhle kostolné veže a zostalo z nich len torzo, ktoré výraznejšie nezmenilo svoju podobu do súčasnej doby.

Františkánsky kostol bol v r. 1984-1991 podrobený nevyhnutnej generálnej oprave, počas ktorej boli vymenené oba pieskovcové portály, takmer všetky okná a rímsy, strecha kostola a veží, ba i staré vežové hodiny. Úprava budovy kláštora bola ukončená r. 1993.

Pozornosť návštevníkov púta barokové priečelie s dvojicou bočných veží. Vstupný portál na prízemí, lemovaný piliermi vystupujúcimi zo steny, je zakončený prelomeným trojuholníkovým štítom, v strede s erbom v barokovom ornamente. Nad ním sa nachádza štíhle trojité polkruhovo zakončené okno, ktoré od trojice menších okien v hornej časti priečelia oddeľuje masívna rímsa. Na bočných poliach chrámového priečelia sa nachádzajú 4 výklenky s plastikami svätcov rehole.

Vo vnútri kostola sú nástenné maľby od Mikuláša Jordána (1892-1977), autorom olejomaľby Svätá rodina na hlavnom oltári je františkán Konrád Švestka (1833-1907), ktorý iluzívnou nástennou maľbou na múre za oltárom zobrazil pôvodnú podobu oltára pred zničením v 19. storočí.

Prebraté z knihy: Sprievodca po historickom Prešove

Foto: Greatmilan