Štvrtok, 28. marec 2024
Meniny má Soňa | zajtra Miroslav

Nastal čas pracovať pre budúcnosť

Centrum mesta naplnené rozjasanou mládežou, výkriky rôznych riekaniek a hesiel, spev, zvuky hudobných nástrojov a neformálne kontakty s okoloidúcimi. Nie, to nie je 1. máj v Prešove. Je to obraz nášho mesta ostatných dní, ktorý vytvárajú študenti stredných škôl každoročne v období posledných dní trávených vo svojich alma mater.

Nasleduje vyloženie maturitného tabla do výkladnej skrine a očakávania, ako budú reagovať priatelia, známi, rodina. Po tomto všetkom už prichádzajú dni pernej prípravy na maturitné skúšky, v mnohých prípadoch na prijímacie skúšky, alebo myšlienky na uplatnenie toho, čo v školách nadobudli v praktickom živote. Dalo by sa povedať dni podstatne vážnejšie, ako tie, strávené v škole. V každom prípade dni, ktoré nikoho neminú. Zaželajme preto všetci tým, pre ktorých práve v týchto dňoch začína vážny život veľa síl, múdrosti a elánu. Zaželajme im, aby v zdraví, s jasnou podporou najbližších, ale aj spoločnosti založili pevný základ pre život svoj, život rodín, ktoré budú v dohľadnom čase aktuálne a cez ne i život v meste, v našej vlasti i vo svete. Nech sa im naplnia predstavy i predsavzatia a nech všetko zvládnu v mierových podmienkach, v atmosfére, ktorá predurčuje šťastný život.

Buďme vždy človekom na pravom mieste.

Na predchádzajúci obraz Prešova nadväzuje iný, obraz hlúčikov dospelých i deti pred budovami stredných škôl charakterizujúci zasa inú kategóriu našej mládeže. Tú mladšiu, ktorá absolvuje prijímacie pohovory so želaním, aby o štyri, či viac rokov vybehla do ulíc mesta demonštrovať prvý vážnejší úspech vo svojom živote. Tu už nevidíme toľko spontánnosti. Skôr úzkosť a strach z výsledku, obavy z toho, čo bude ak neuspejem. Neviem kto, či rodičia, alebo deti sa boja viac. Jedno je ale isté, najväčšia nervozita je spôsobená pochybnosťou o tom, že všetci účastníci mali rovnakú štartovaciu čiaru, že prijatie, či neprijatie do školy bude výslednicou spravodlivého posúdenia schopnosti a vedomosti detí. Možno by toto všetko nemuselo byť, keby si tak rodičia, ako aj učitelia uvedomili, že i takzvanou protekciou sa dá dieťaťu ublížiť. A to hneď dvakrát. Ak má dieťa čo i len trochu vypestované svedomie, určite ho bude trápiť fakt, že jeho schopnejší, lepší spolužiak ostal "pod čiarou" preto, že on je na škole "vďaka" oteckovým známostiam. Druhý, horší dopad protekcie sa prejaví tak pri vlastnom štúdiu, ako aj v nasledujúcom zamestnaní. Ak totiž človek na niečo nemá, trápi sa i keby mal neviem akú funkciu, akékoľvek postavenie. Okolie mu totiž denne dáva najavo, že nie je človekom na pravo mieste. A to istotne veľmi bolí.

V uplynulom týždni bol aj dátum, ktorý civilizovaný svet vníma ako Deň matiek. Deň, kedy by sme mali viac myslieť na darkyne života, na osoby najbližšie, na ženy, ktoré sa vzdávajú svojho ja, aby prinášali na svet záruku jeho ďalšej existencie. V zhone života, vyznávajúc priority, ktoré nám takmer násilím vnucujú masovokomunikačné prostriedky, ale aj "moderné" umenie a kultúra, často zabúdame, že aj my sme plodmi lásky. Nie len tej, pri ktorej sme boli počatí, ale hlavne lásky, ktorá bez možnosti prerušenia čo i len na moment, prúdila k nám po celý čas, kým sme spočívali pod srdcom mamy, potom, keď k nám vstávala v noci i za dňa v úzkosti, aby sa nám nič nestalo. A nakoniec lásky, ktorá neustala ani v čase, keď sme sa stali samostatnými. Lebo matka neprestáva byť matkou ani po smrti. Ani my ale neprestávame byť nikdy deťmi. Uvedomme si to teraz, keď nám to pripomína kalendár, ale aj každý deň, ktorý môžeme stráviť v pomyselnej, alebo skutočnej prítomnosti matky. A ak svoju vďačnosť a obdiv nevieme vyjadriť slovami, kytičkou kvetov, či inou pozornosťou, venujme našim mamám aspoň časť svojich myšlienok. Aspoň chvíľku, ktorá bude výlučne pre nich, nerušená ničím materiálnym, ničím plytkým, len láskou a vďačnosťou. Aby sme takto utvrdili všetky tie, ktoré dnes, pod rôznymi vplyvmi váhajú, či byť, alebo nebyť matkou, že niet krajšieho poslania.

Presadiť sa, a pritom nestratiť identitu.

Na prvé májové dni sa každoročne kumuluje celý rad udalostí, ktoré sa nedajú obísť bez povšimnutia. Patrí medzi ne i výročie ukončenia najstrašnejšej vojny v dejinách ľudstva. Pripomenuli sme si ho v Prešove, ale aj na celom svete, kde II. svetová vojna znamenala utrpenie, bolesť a smrť. Zároveň so spomienkou na túto dejinnú udalosť sa na našom kontinente začína ujímať myšlienka, spojiť oslavy ukončenia vojny s vonkajšími prejavmi spolupatričnosti Európanov. Formálne pod názvom Dni Európy. V Bratislave sa pri tejto príležitosti konal slávnostný koncert, poriadaný veľvyslancom Európskej komisie na Slovensku pánom Walterom Rochelom. Odzneli slávnostné prejavy, ale aj IX. Symfónia L.V.Beethovena v podaní Slovenskej filharmónie a Filharmonického zboru. Víziu, že raz budú všetci ľudia bratmi si začala osvojovať Európa do ktorej patríme i my. Nie romanticky, nie azda len z vypočítavosti, ale ako nevyhnutnosť, podmieňujúcu existenciu ľudstva. Lebo každý väčší konflikt, podobný II. svetovej vojne by dnes už nekončil len desiatkami miliónov mŕtvych, utrpením a biedou detí, starcov, matiek i otcov. Osvojme si i my fakt, že už nestačí len pripomínať hrôzy toho, čo bolo. Že už je čas pracovať na budúcnosti. A tá je v jednotnej mierovej Európe, kde každý národ, každá kultúra i každé náboženstvo nájdu svoje miesto.

Miesto na svete znamená i istotu, zázemie, schopnosť uplatniť i presadiť sa a pritom nestratiť identitu. To platí pre národ i pre jednotlivca. Nič z toho, čo si želáme však neprichádza samo, bez nášho pričinenia. Preto sa aj v Prešove usilujeme o to, aby sme tu žili dôstojne a spokojne. Pre každého ale predchádzajúce slová vyjadrujú čosi iného. I medzi nami sú ľudia skromní a nároční. A tak to, čo uspokojí jedného neznamená automaticky i splnenie predstáv iného. Ambícia vyhovieť každému je absurdná. Preto hľadáme východiská, ktoré budú znamenať úžitok pre početnejšie skupiny Prešovčanov. Témou dňa je vytváranie pracovných príležitostí, slušné inštitucionálne zázemie a primerané služby. Neustali sme v úsilí vybudovať priemyselný park, ktorý podmieňuje budovanie výrobných podnikov a pracovné miesta. Už koncom tohto týždňa bude skompletizovaný materiál, ktorý následne predložíme na prerokovanie kompetentným vo vláde SR. Podobne v najbližších dňoch predložíme ministrovi školstva a ministrovi zdravotníctva materiály na zriadenie Fakulty ošetrovateľstva na Prešovskej univerzite, ktorá je podmienkou pre to, aby Nemocnica J.A. Reimana bola prekvalifikovaná na fakultnú nemocnicu. Verím, že minulotýždňové rokovania s príslušnými vládnymi predstaviteľmi prinesú včas ovocie.

Ing. Juraj Kopčák, primátor mesta

Používaním týchto stránok súhlasíte s používaním súborov cookies, ktoré slúžia na poskytovanie služieb, personalizáciu reklám a analýzu návštevnosti.
OK