Trasa: Čingov (495 m) - Lesnica, ústie (500 m) - Biely potok, ústie (510 m) - Kyseľ, ústie (556 m) - Sokolia dolina, ústie (569 m) - Závojový vodopád - Sokolia dolina, vrchol (1002 m) - Pod Bykárkou (1 000 m) - Býv. horáreň Glac (990 m) - Glacká cesta (899 m) - Pod Suchým vrchom (930 m) - Geravy (1 032 m) - Dedinky (795 m) - Dedinky, žel. zast. (790 m).
Značka: modrá 2829, zelená 5723, žltá 8741, zelená 5745, červená 0910, zelená 5723.
.
Pohorie: Slovenský raj.
Trvanie trasy: 6:45 h.
Obtiažnosť: stredne náročná.
Mapa: VKÚ Harmanec č. 4 - Slovenský raj, 1:25 000.
Prístup na začiatok trasy (pozri www.cp.sk):
Autobus SAD z Prešova do Spišskej Novej Vsi, odtiaľ na Čingov.
Vlak z Prešova cez Kysak do Sp. N. Vsi, alebo Smižian, odtiaľ autobusom na Čingov.
Začíname na parkovisku na Čingove, kde je okrem smerovníka aj niekoľko bufetov a občerstvovacích možností. Po asfaltovej ceste klesneme k ústrednej orientácii na Čingove (495 m), kde sa napojíme na modrú značku. Ňou prejdeme ešte pár metrov, míňame mýtnicu s výberom poplatkov za vstup a prichádzame do Prielomu Hornádu. Cez mostík prejdeme na druhú stranu rieky a o chvíľu prichádzame k ústiu Lesnického potoka (500 m , 10 min.). Pokračujeme ďalej prielomom po modrej, až prichádzame pod skalné terasy Tomášovského výhľadu vpravo nad nami. Na lúčke sa stočíme doľava a po pár metroch prichádzame k lávke pri ústí Bieleho potoka (510 m, 35 min.).
Tu je veľmi pekná tiesňava, Biely potok je zahĺbený ho podložia, nad ním sú skalné steny. Pokračujeme po zelenej značke, ktorá vedie hore potokom. Kto si pamätá túto dolinu, Tomášovskú Belú, spred nedávnych povodní, bude asi dosť prekvapený. Veľká voda totiž zmenila profil, nanosila nové štrkové lavice a hrádze snehobieleho kameňa. Veľmi zaujímavé! Rovnako sa podpísala aj na chodníku, zničila niekoľko lávok, ktoré sú obnovené, ale chodník na niektorých miestach musel byť preložený. Veľmi pekná trasa tiesňavou niekoľkokrát prechádza cez potok a napokon míňa po ľavej ruke zaujímavý ľudský výtvor - pole skalných mužíkov na potočnej skalnej sihoti. Je ich tu až niekoľko stovák, ale nemajú dlhého trvania - najbližšia veľká voda si tu s ľudským dielom opäť urobí poriadok. Po lávkach priamo nad tokom napokon prichádzame k ústiu tiesňavy Kyseľ (556 m, 1:20 h). Pokračujeme ďalej dolinou, nasleduje séria lávok nad vodou a nenáročný chodník (za mokra pozor na pošmyknutie) prichádza až k ústiu Sokolej doliny (569 m, 1:45 h).
Tu sa začína priechod Sokoliou dolinou. Pokračujeme doprava po žltej značke. Aj tu sa však výrazne podpísala voda, značenie miestami nevidno, a tak treba postupovať skôr podľa rozumu, po vychodenej cestičke. Ak sa povodeň podpísala v Tomášovskej Belej výrazne, tu je to ohromujúce. Celé dno tiesňavy je v dolnej časti pokryté štrkovými nánosmi a doslova svieti belobou. V tomto úseku kráčame prevažne korytom tiesňavy (potok sa stráca pod štrkom), až prichádzame k prvému vodopádu, Skalnému. Ten obchádzame zľava po drevenom rebríku. Nad ním sa začína najnáročnejšia časť tiesňavy. Chodník strmo stúpa, spočiatku dnom, ale potom bočí doprava do strminy a v príkrom svahu, ponad dno s peknými žľabmi prichádza pod mohutnú skalnú stenu vľavo, ktorou padá Závojový vodopád. Zo svahu zostupuje značka späť do koryta, pod prvý železný rebrík (2:15 h).
Nasleduje zlatý klinec túry. Po výleze cez prvý, poriadne vzdušný rebrík, nasleduje ďalší, potom lávka a opäť sústava rebríkov a stúpačiek, ktorá ústi až na druhú lávku. Z nej opäť stúpačky a rebrík až do tiesňavovej časti, kde sa treba držať koryta a stúpačiek v ňom. Závojový vodopád má celkovo päť etážovitých stupňov a celkovú výšku 75 metrov, prechod cez neho je asi najväčším dobrodružstvom v celom Slovenskom raji.
Pokračujeme tiesňavou a prichádzame k poslednému vodopádu, Vyšnému. Ten zdolávame tiež pomocou rebríka, ktorý je v dolnej časti dosť rozheganý, ale funkčný. Za týmto vodopádom sa prakticky končí tiesňavová časť, chodník ešte prejde cez malú kaskádu s dreveným rebríkom a vychádza do širšej časti doliny. Vo vysokom lese, trocha kľučkujúc, neustále stúpa, v závere trocha strmšie, až vychádza na cestu a križovatku Sokolia dolina, vrchol (1 002 m, 3:45 h).
Pokračujeme po zelenej značke doľava, pohodlnou lesnou cestou najskôr mierne stúpame, potom klesneme na rázcestie Pod Bykarkou (1 000 m, 4:05 h). Aj ďalej po zelenej, prevažne v klesaní napokon vychádzame na krajinársky peknú poľanu a križovatku pri bývalej horárni Glac (990 m, 4:20 h).
Ďalej nás už povedie červená značka po pohodlnej Glackej ceste. Pokračujeme po nej lesom, klesneme v širokej serpentíne a potom už takmer po vrstevnici ku križovatke Glacká cesta (899 m, 4:40 h), kde je zároveň ústie tiesňavy Veľký Sokol. Značka síce bočí z cesty doľava, traverzuje po skalkách nevýrazný hrebeň, ale nič sa nestane, ak budete pokračovať aj bez nej po ceste. Časovo je to asi narovnako, napokon sa opäť spoja a prichádzame ku smerovníku Pod Suchým vrchom (930 m, 4:55 h). Tu sa stočíme doľava a začíname v suchej dolinke trocha prudším úsekom, ktorý sa však čoskoro položí a po pohodlnej ceste traverzuje sprava Suchý vrch. Po čase prídeme na križovatku, sprav a sa pripojí žltá značka a po trocha fádnom úseku spolu vychádzajú na okraj rozsiahlej poľany Geravy. Cesta sprava obchádza zarastený krasový závrt a prichádza ku stanici sedačkovej lanovky s bufetom na Geravách (1 032 m, 5:40 h).
Kto nemá chuť ďalej pokračovať, môže sa do Dediniek zviezť sedačkou, kto chce pešo, napojí sa na zelenú značku a okolo budovy doprava pokračuje do lesa. Zostup je nepríjemný, vedie skalnatým, pomerne šmykľavým chodníkom v lese. Niekoľkokrát križuje sedačku, potom prichádza poriadne strmý úsek, za ním odbočka doprava do úvozu a záver po lese. Chodník vychádza na lúky na Dedinkami, vpravo sa ponúka krásny pohľad na bralá Gačovskej skaly. Ulicou pomedzi prvé domy až na hlavnú cestu do stredu obce Dedinky (795 m, 6:20 h). Odtiaľ popri priehrade Palcmanská Maša po ceste až k hotelu a dolnej stanici lanovky (6:30 h) a ďalej po ceste okolo jazera k hrádzi, ňou na druhá stranu až na železničnú zastávku Dedinky (790 m, 6:45 h), kde je cieľ našej cesty. Do Prešova sa dá vrátiť vlakom cez Margecany a Kysak.
Túra cez Sokoliu dolinu je mojou „rajskou“ srdcovkou a považujem ju za najkrajšiu sprístupnenú tiesňavu v pohorí. Najmä teraz, po nedávnych povodniach, sa ukázala úplne v novej podobe, ktorá ju výrazne zmenená.
Prechod dolinou však vonkoncom nie je vhodný pre ľudí, ktorí majú problémy so závratmi, respektíve sa boja výšky. Rebríky na Závojovom vodopáde sú totiž poriadne vzdušné a občas zatrasú aj silnejšími povahami. Oplatí sa privstať skoro ráno a byť v tiesňave prvý. Vtedy sa s nikým netreba tlačiť ani čakať, navyše, je aj dobré svetlo na fotografovanie.
