Bolo to ako Stretnutie tretieho druhu.
Odvtedy prešlo pár rokov, naučili sme sa žiť po novom, tzv. demokraticky, slobodne.
No koľkí z nás dnes ešte vedia, čo je to žiť v slobode?
Dnes sa väčšinou pojem demokracie spája so slobodou slova, slobodou podnikania, slobodou cestovania.
No kde je sloboda občana voči štátu? Zmenilo sa v tomto až tak veľa? Pravda, môžeme si dnes nahlas, zväčša so zlosťou povedať, že Mečiar, Dzurinda, Fico, Schuster, Kováč, Čarnogurský sú takí a takí. Ale to je snáď asi tak všetko.
Kde je sloboda občana, ak niečo potrebuje od štátneho orgánu? Kde je tu logika, ochota riešiť veci k spokojnosti všetkých strán, kde je ochota všetkých vplyvných verejných činiteľov, naprávať svoje prešľapy? Koľko nelogických, nepraktických, účelových, chybných zákonov máme, musíme s nimi žiť, ale nie je v našich silách ich napraviť, či prinútiť kompetentných k činu?
Kde sú pojmy, ako transparentnosť, účinná spravodlivosť, zodpovednosť, charakter?
Kde? Na Hayllovej kométe? Občas sa zjaví, poteší a vzápätí sa stratí v nám nedostupných diaľavách?
Kde sú ľudia, ktorých entuziazmus v Novembri 1989 opantal a urobili pre slobodu ozaj až neskutočne veľa práce?
Pýtam sa vás, to sme chceli, takto sme si predstavovali naše ďalšie životné cesty?
Len toľko?
Ja som chcel viac. A je mi ľúto, že dostávam tak málo. Že sa môžem len bezmocne prizerať na kauzy osôb verejných, ktorí si žijú ďalej, bez následkov svojich činov, bez hanby, verejnej reflexie. Priznám sa, mne to pripomína to, čo sme že vraj už zahodili. Ale zahodili sme zrejme len pionierske šatky, stranícke knižky, zväzácke úbory...
Čo Ty na to, slobodný, demokratický štát? Čo na to Vy, ktorí si isto pamätáte cenu slobody, tej slobody, ktorú nám vtedy brali? Máte pocit, že dnes si tú našu spoločnú slobodu vieme chrániť, ceniť, žiť aj pre ňu?
monte
