Akademický maliar Stanislav Balko „patrí k ťažiskovým postavám nášho neomoderného a postmoderného umenia. (Vrbanová, 2003, s. 6)“ Svojou rozsiahlou tvorbou zameranou na individualitu človeka a jej podoby, v svete pretkanom krízovými momentmi našej spoločnosti, Balko predstavuje významnú osobnosť kultúry a umenia druhej polovice 20. storočia. Tvorbu Stanislava Balka je ťažké vymedziť dobovými programami, aj keď sa v jeho tvorbe objavujú ich špecifiká.
Stanislav Balko sa narodil 29. septembra 1943 v Banskej Bystrici. V rokoch 1961 – 1964 absolvoval Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave pod vedením profesorov Dezidera Millyho a Petra Matejku. V rokoch 1964 – 1967 pokračoval v štúdiu na Akadémii výtvarných umení v Prahe u profesorov Arnošta Paderlíka a Karla Součku. Už ranná výtvarná tvorba Stanislava Balka nesie znaky jeho silne intelektuálneho zázemia. O čom svedčí aj jeho cyklus na tému divadelnej hry A. Jarryho (1896) Kráľ Ubu. V cykle vychádza z dadaistického a surrealistického umenia, v ktorom uplatňuje neoexpresívnu a symbolickú maliarsku zložku. „Kontakt s tvorbou Stanislava Balka stále podmieňuje filozofické uvažovanie o princípoch ľudských charakterov, ľudského jednania, permanentných rozporoch medzi ľudsky prirodzeným a ľudsky zneľudšteným. Rozprava s jeho obrazom sa nesie v rovine neustálych pochybností. (Krivda, 1991 – 1992)“ Celá tvorba Stanislava Balka je štúdium bytosti – človeka. Ako sám napísal (2003, s. 309): „Moja figurálna tvorba je zameraná výlučne na fenomén človeka v celej jeho zložitosti, človeka nepoučiteľného, ale aj zraniteľného, krutého i fascinujúceho vo svojom syzifovskom zápase a túžbe po hľadaní zmyslu bytia. Nehovorím to ako frázu či floskulu, ale nepoznám nič fascinujúcejšie, ako problém človeka – svojho blížneho... Vesmír človeka je to najzaujímavejšie a najpodstatnejšie, z čoho vychádza moja tvorba.“
Dielo mesiaca Sochár a model z roku 1985 možno zaradiť do cyklu s identickým názvom Sochár a model, ktoré sa nesie v surreálnom duchu. Celá tvorba Stanislava Balka vo svojej podstate je súborom rôznych cyklov odkazujúcich a reflektujúcich na sociokultúrne dianie v spoločnosti. Skúmaním jednotlivých motívov možno nahliadnuť do Balkovho nazerania na situáciu v danom období. Ako sám tvrdil: „Ja patrím k tým, ktorí musia film vytiahnuť v podobe cyklov... Cyklus neopúšťam, keď ja chcem, ale vtedy, keď doslova „odpadne”. Zaujímavý je pre mňa opakovaný návrat k starým cyklom z pohľadu novej skúsenosti a novej optiky. (Hošková, 2021)” Dielo Sochár a model je kompozične sústredené na postavu sochára a jeho modelu – koňa, ktorý z pohľadu diváka levituje nad sediacim sochárom. Celá kompozícia je surrálneho-imaginatívneho charakteru s dôrazom na symboliku farieb. Modrá farba symbolizuje duchovný princíp, ktorý autor uplatnil na ploche pripomínajúcom prierez korpusom sochára evokujúc tak pohľad do jeho vnútra, ako aj okna umiestneného priamo za figúrou. Červená farba, je v tomto prípade nositeľom samotnej hmoty a telesnosti. Spoločne sú tak jednotlivé farby harmonicky usporiadané a obraz sa stáva princípom dynamickej rovnováhy. (Balko, 2003 – 2004) Vo svojej tvorbe Balko kladie dôraz na procesuálnosť maľby, ktorá vo svojej podstate nie je vyčerpaná. Jednotlivé zhmotnenia myšlienok a pocitov prechádzajú transformáciou a vstupovaním do nich sa umelec dostáva hlbšie do vnímania svojej a ľudskej podstaty. Dielo priamo komunikuje s divákom prostredníctvom imaginatívnej zložky, realitu transformuje v intenciách vlastného nazerania na svet. Nesnaží sa o presné zachytenie záhybov tela pracujúceho sochára, ale kladie dôraz na jeho vnútorné prežívanie – na samotnú ľudskú bytosť, na sprostredkovanie pocitovej zložky umelca pri tvorbe diela. Ojedinelé výtvarné vyjadrovanie späté s jeho záujmom o človeka sa tak dostáva aj do cyklu Sochár a model. Keďže Balko sa intenzívne venuje ľudskému prežívaniu a nazeraniu naň v kontexte doby, v ktorej žije, tak v diele možno pozorovať odkazy na vnútornú rozpoltenosť umelca ako takého v 80-tych rokoch 20. storočia.