"Čo bude s dušičkou, keď telo do hrobu dajú
no čo bude robiť, ako to bude skutočne vyzerať.
Niektorí hovoria, že proste len svetlo zhasnú
a bude pokoj, konečne žiadne veliké trápenia..."
Text : Martin Geišberg
Také a ešte iné slová, básne, poézia vo forme piesní, doleteli počas večera do uší každého hosťa novootvoreného preplneného prešovského podniku POETIKA. Prenikli cez jemnučkú blanu ušných bubienkov poslucháčov a hoc im nik nepovedal, nik neukázal smer, ani ich nenavigoval... vedeli presne, kam majú ísť. Mierili do SRDCA. Tam sa všetky pochytali za ruky a začali roztopašne tancovať... až sa dotyčného srdce začudovalo: "Ach, až tak jednoduchá môže byť radosť zo života?"
Martin je autorom hudby, hudobno-poetického recitálu "Štyri ročné obdobia" na motívy rovnomennej novely jeho otca Mariána Geišberga. Koncertoval s množstvom známych hudobníkov, aj s Prešovčanmi ako je Katka Koščová, či Peter Adamkovič (ktorí nás tiež už navštívili). Ako o sebe sám hovorí: "Najradšej mám živé hranie, keďže som spontánny divadelný hudobník." Hudba je pre neho "univerzálny jazyk ľudstva a najlepší komunikačný prostriedok na svete.
V roku 2017 po 12 rokoch aktívneho koncertovania vydal svoj prvý pesničkový album "V jabloňovom kraji", na ktorom sa spolupodieľal aj klavirista Daniel Špiner, ktorý ho spojil aj so speváčkou Katkou Koščovou a tak vznikla krásna spolupráca s rodinou Geišbergovcov. Pred nedávnom vydal Martin svoj druhý album "Na Modrej Planéte". Vďaka opätovnej spolupráci s Danielom Špinerom a jazzovou balkán-folklórnou skupinou Balkansambel na nej zvýrazňuje tanečnú polohu svojich piesní, pričom stále ostáva verný aj divadelnému a koncepčnému prístupu k tvorbe.
Jeho tancujúce pesničky striedajú intímne balady a poetické texty, nesúce prvky magického realizmu, vťahujú do jeho príbehov a naozaj, to je ako počúvať poéziu podfarbenú hudbou... . Ten tanec jeho slov nežne pristávajúcich na duši bol zvláštny. Jednému začali stekať po úpätí skalnatého nosa slzy... , inému zas pošepkala Duša... "no tak odpusť už"... . Ďalší sa nechal tak uniesť hudbou vyvierajucou z Pravdy, až potratil všetky myšlienky do jednej. Nevedno, už či sedel v tom priestore on sám, alebo jeho priestorná samota.
Jedno je isté, Martin bol Božský... My sme mu vďační, že nám prišiel zaspievať, že rozospieval aj nás a tak nás aspoň na chvíľu opustili chladné kovové mreže persóny a boli sme ako jeden... kmeň... Ďakujeme, Martin!