Speváčka odštartovala svoju kariéru v skupine Hrdza. Ale až po odchode z nej v sebe prebudila autorský potenciál. „V minulosti som ani len netušila, že som schopná nejakú hudbu vytvoriť. Tvoriť nové veci ma lákalo, ale bolo mi v tom čase pohodlnejšie byť len interpretkou, “ priznáva charizmatická speváčka. Texty píše spoločne so svojím bratom Petrom a na debut jej po jednom texte prispeli tiež Silvia Kaščáková a Vlado Krausz. „Niektoré texty sú úpravou ľudových textov. S bratom občas píšeme texty natoľko emotívne, že sa pri tom pohádame a aj týždeň sa o rozpracovanom texte nemôžeme rozprávať. No na konci sme s výsledkom spokojní. Čiže dobrý text je výsledkom tvrdej práce.“
Po hudobnej stránke jej veľmi pomáha manžel, čo priznáva aj samotná speváčka. „Dá sa povedať, že gro hudobnej práce je na ňom, ale spolupracujem aj s Matúšom Pavlíkom a pri harmonizácii mojich vlastných piesní mi pomáha aj Miško Brandýs. Ale samozrejme nechávam priestor všetkým členom kapely.“
Pesničky Veroniky Rabada si rýchlo našli svojich poslucháčov. Zaujala už debutovým singlom. Keďže vo svojej tvorbe koketuje s prvkami slovenskej ľudovej tvorby, určite by ju potešilo, keby jej pesničky časom zľudoveli. „Bola by to pre mňa veľká česť. Nie je lepší pocit ako keď čakáte niekde napríklad u lekára a malé dievčatko tam začne spievať Ach Janíčko duša moja a ostatné deti sa pridajú.“
Koncertná sezóna plná letných vystúpení skončila skupine v závere septembra a hneď sa pustili do príprav programu pre klubové koncerty. Skúšali pravidelne aj trikrát do týždňa. Vystúpenie pred publikom v Stromoradí bude mať pre Veroniku špeciálny význam. Napokon sa jej k tejto krásnej aleji viažu aj hudobné spomienky nielen z minulosti.
„Mne toto miesto rezonuje z detstva z rozprávania môjho brata Petra, ktorý ako člen legendárnej prešovskej punkovej kapely Strecha, trávil množstvo príjemných chvíľ práve na tomto mieste. Tam spolu s ostatnými členmi kapely posedávali po skúške, koštovali dezertné víno a debatovali o problematike Československej punkovej scény do neskorých nočných hodín. Potom, ak mal šťastie a stihol posledný vlak domov do Kysaku, tak ho doma čakalo divoké privítanie od našej mamky a na otázku kde bol odpovedal, že na Stromoradí. Ja som ako dieťa ani netušila, čo to Stromoradie je, ale podľa jeho úsmevu som mala pocit, že je to príjemné miesto. Neskôr ako gymnazistka som tam chodievala na romantické prechádzky a nedávno som tam bola v klube Stromoradie na koncert kapely Sto múch.“
foto: archív Veroniky Rabada
