TRÉNERKA JÚLIA JE VEĽKÝ ŠPORTOVEC
1. Ako si sa ty - umelkyňa- dostala ku karate? Športovala si aj v minulosti?
Ja ku karate? Ani by mi vo sne nenapadlo, že sa tomu budeme venovať. Boli prázdniny a keďže deťom bolo treba stále vymýšľať nejaký nový program, aby nemali každý deň rovnaký, tak sme dostali od kamarátov pozvanie na letnú prípravu. Vedela som, že sa to deckám bude páčiť, lebo to bola konečne nejaká zmena. A dozvedela som sa, že tam môžu ísť aj rodičia a mňa nemuseli dvakrát presviedčať. Deťom sa letná príprava hneď zapáčila a keď padla otázka na začiatku školského roka, na aký krúžok pôjde dcéra Jazmína, jednoznačne to bolo karate. Športovala som, ale len rekreačne, príležitostne, ale som človek, ktorý nevie dlho obsedieť.
2. Počuli sme, že v JUNIORE trénujú nielen tvoje detičky - NOEL a JASMÍNKA, ale že si počas letnej prípravy makala na sebe aj ty.
V Juniore od septembra trénujem najmenších a tento rok nastúpil už aj môj mladší syn, ktorý bol skôr samotársky. Teraz, po polroku, vidím neuveriteľný pokrok. Teší sa na každý tréning. Karate mu dáva podvedome viac ako len pohyb. V Noelkovi vidím neuveriteľný pokrok, lebo aj v škôlke nemá najmenší problém vystupovať, recitovať, spievať, čo predtým bol celkom veľký problém. Teraz je ten, ktorý sa prvý hlási. Počas letnej prípravy, ale vlastne už aj pred ňou, som makala aj ja. Veď ako som vravela, ja musím byť vždy v pohybe. Bez toho sa mi neráta deň. A koniec koncov, decká vnímajú veľmi aj to, ak sa k nim na tréning pridá niekto z trénerov, rodičov...je to pre nich možnosť porovnávať sa aj s dospelými a ťahá ich to hore. No ale, musím uznať, že aj ja mám niekedy rešpekt postaviť sa s nimi na štart.
3. V čom ťa posunulo karate? Je ťažké trénovať detičky na AGILITY (prekážková disciplína pre deti)?
Áno, trénujem nováčikov agility a je to celkom zábava. Teda decká majú tieto prekážky veľmi radí, takže si neraz aj v rámci hry prirodzene natrénujú rýchlosť, obratnosť, presnosť a hlavne sú si navzájom rivalmi, takže sa chcú navzájom dobehnúť. Vidim aj na tých malých, ako napredujú. Majú za sebou svoju prvú klubovú súťaž, na ktorej vyhrali medaile, poháre a momentálne je ich sezóna súťaží. Snažíme sa preto na každom tréningu odstraňovať chyby, aby boli čo najlepšie pripravení. V mojom prípade je to agility, veď aj to je súťažná disciplína.
A v čom mňa posunulo karate? Dalo mi viac ako som dúfala a čakala. V prvom rade som spoznala skvelých ľudí, a to fakt úžasných. Sme taká veľká karate rodina. Každý má v živote ťažké obdobia a mne klub pomohol a pomáha takéto obdobia zvládať. Podpora ľudí, ktorí ma potiahli a priamo poviem, ak by som to nemala práve teraz, neviem kde by som bola. Som za to naozaj veľmi vďačná. No a v druhom rade šport. Je to najlepší liek na všetko. Ľudia čo športujú, vedia, že keď raz začneš, nevieš prestať. A tí, ktorí o Tom len čítajú, tak nech to skúsia, lebo toto je jedným slovom LIEK.
4. Vieme, že si maliarka. Kedy si začala malovať a čo ťa motivuje v tvorbe pri maľovaní v súčasnosti?
Áno, som výtvarníčka. Mojou motiváciou je život sám, tak ako plynie. Milujem prírodu a tá je mojom najväčšou motiváciou. Maľujem od škôlky, čo si pamätám a teda to bola moja prirodzená cesta. Pokračovala som aj v štúdiu, propagačný odbor a už je to mojou súčasťou. Podobne ako so športom, ani s maľovaním sa už nedá prestať.
5. Čo rada maľuješ (motív) a čo je tvojim snom namaľovať?
Maľujem pre ľudí, ktorí ma často prosia o konkrétne motívy, ale mojím snom, lebo tento sa mi ešte nesplnil, je pripraviť si vlastnú výstavu. Pripraviť kolekciu obrazov v ktorých bude ukryté všetko, čo sa vo mne odohralo, odohráva. Podeliť sa o to prostredníctvom obrazov. A tiež sa chcem naďalej venovať ilustráciám kníh pre detičky.
Ďalej sú tu techniky, ktoré som ešte neskúšala a to sa chcem určite naučiť.
6. V čom je karate a maľovanie rovnaké a v čom je iné?
Šport, alebo konkrétne v mojom prípade karate, a maľovanie majú spoločné to, že pri oboch si viem úžasne oddýchnuť a vyčistiť hlavu. Obe majú neuveriteľnú silu, čo je dnes v tomto prehnane rýchlom svete také vzácne. Silu spomaliť a sústrediť sa jedine na to, čo robím a sama na seba. Rozdiel je predovšetkým v tom, že kým karate je mega aktívne, maľovanie si nevyžaduje toľko pohybu a teda dovolím telu aj trochu oddýchnuť.
Obe aktivity mi dávajú len pozitívnu energiu, takže sa nemienim ani jednej vzdať.
7. Počuli sme, že si maľovala aj pre Petra Sagana. O čo presne išlo?
Nevytvárala som priamo pre Peťa, ale vyrábala som prezenty na jeho preteky, ktoré boli ponúkané pre fanúšikov. Bola to zaujímavá práca a potešilo ma to, že som mohla maľovať šport. Vždy ma poteší, ak môžem pre niektorého športovca niečo maľovať. Napr.pre Hamšíka som kreslila portrét, ktorý bol darom k jeho tridsiatke.
8. Aké sú tvoje ciele v Juniore do ďalšieho tvojho pôsobenia a v čom by si odporučila karate pre ďalších rodičov, ktorí váhajú kam dať dieťa športovať?
Mojím cieľom v Juniore je ďalej pokračovať, zlepšovať sa, lebo to veľmi potrebujem. Pomáhať s deťmi či na súťažiach, výletoch, kempe, na tréningoch. Pre všetkých, ktorí rozmýšľajú o športe pre svoje deti odporúčam karate klub Junior Prešov.
Mňa si karate hneď získalo. Hneď sa mi zapáčilo to, že ja, ako mama dvoch detí, sa nemusím z lavičky pozerať a netrpezlivo čakať, kým skončí tréning, ale obliecť si tepláky, kimono a ísť na ten tréning s nimi. Deti to na začiatku veľmi prekvapilo a boli na mňa hrdé, že som sa odhodlala a stále sa na mňa pozerali, či tiež cvičím. Trávime teda spolu náš spoločný čas, som s nimi aj na tom tréningu. Už neraz som si od dcéry vypočula aj výčitky, čo robím zle alebo ako by to robila ona. Sú to skvelé pocity, keď aj takým spôsobom mi deti dávajú najavo, ako ich to baví. Deti sa cítia byť súčasťou niečoho veľkého. Byť súčasťou silnej skupiny, ktorá sa navzájom ťahá, podporuje. Nie je to len klub, ale tie deti si budujú medzi sebou neuveriteľné priateľstvá. Srdce mi podskočí vždy, ak ideme ulicou a stretávame deti, rodičov, trénerov a mám pocit, že už poznáme celé mesto.
