1. Aké sú Vaše dojmy z Kene páni tréneri po čase?
Tréner Maroš: Cesta s projektom KK Junior Prešov do Kene vo mne navždy zanechala hlbokú pečať nepoznaných pocitov, nových skúseností a dovtedy nezažitých zážitkov. Skvelým pocitom je už len to, že som súčasťou tímu ľudí, ktorí nemyslia len na svoje blaho a osoh, ako je to dnes, žiaľ, štandardom, ale sa snažia druhým pomáhať bez nárokov na finančné, či iné odmeny - deťom v klube karate, Projektom JUNIORKO deťom z detských domovov a sociálne slabých rodín z celého Slovenska aj zahraničia a dokonca ľuďom v Keni, ktorá je vzdialená 7000 km .
Tréner Rasťo: Presne tak. Cesta do Kene a pomoc tamojším ľuďom v ich prostredí s využitím našich skúseností, ochoty pomáhať a odhodlania bola výzvou, aká sa nemusí iným pripliesť do cesty ani za celý život.
Tréner Marek: V prvom rade ďakujeme Táni Pancurákovej za tak skvelý trip, akým Keňa bola. Keňa je úžasná krajina, avšak chudobná a na naše pomery špinavá. Avšak, keď ju človek precestuje, spozná dobrosrdečnosť ľudí a začne si všímať detaily, zistí, že aj v týchto ťažkých podmienkach sa ľudia snažia udržiavať poriadok a čistotu, taktiež hygienu a preventívu. Keňania boli skvelí, vďační, dobrosrdeční, nápomocní s obrovským záujmom pokračovať v nadviazaných priateľstvách, spolupráci a v rozvoji vzťahov, ktoré sme vybudovali počas tejto ťažkej, ale zaujímavej výpravy z Karate klubu Junior Prešov do Kene.
2. Menili by si PREŠOV za Keňu? Úroveň karate v Keni bola aká?
Tréner Maroš: Osobne by som život v Prešove a na Slovensku nemenil s iným. Precestoval som viacero krajín a v niekoľkých som aj pracoval a žil dlhšie obdobie. Na Slovensku máme kultúru žitia, fungujúce vzťahy medzi priateľmi a vysoko postavené hodnoty rodiny a detí, čo mi vyhovuje. Vážim si naše zdravotníctvo, školstvo a ich úroveň, ktorá je v iných krajinách častokrát horšia, drahšia a časovo napr. pre pacientov náročnejšia. Nie je to žiadna samozrejmosť v porovnaní s inými krajinami.
Tréner Rasťo: Nikdy. :D Som Slovák a Prešovčan a nikdy sa to nezmení. V Keni všetky tieto hodnoty naberali oveľa väčší význam a uvedomenie si toho čo máme a častokrát považujeme za samozrejmosť, alebo sa dokonca ešte sťažujeme.
Tréner Marek: Úroveň karate v Keni? Cvičenci nemali našu disciplínu, skúsenosti, podmienky a možnosti. Mali však obrovskú chuť sa hýbať, rozvíjať sa, uspieť a byť súčasťou rodiny bojových umení a športov. V tvrdých životných podmienkach Africkej Kene, ľudia častokrát voľnočasové aktivity, ktoré si vyžadujú pravidelnosť a tvrdý tréning odsúvajú na okraj svojich potrieb. Naši tréneri s dlhoročnými skúsenosťami a tvrdý tréningový seminár bol pre nich novým impulzom a nádejou do budúcnosti, že majú odteraz niekoho, komu na nich záleží a nájde si čas, aby udržiaval a rozvíjal spoluprácu v ich tréningových procesoch.
Tréner Maroš: Darovali sme im naše kimoná, chrániče, tréningové pomôcky a mnoho ďalších vecí. Boli to veci klubové, ale aj osobné ako fit náramok, tričká, mikiny, kraťasy, topánky či solárnu power banku. Za každú maličkosť boli veľmi vďační, dojatí a veľmi ich prekvapila naša ochota pomáhať. Avšak boli sme motivovaní samotnými ľuďmi z Kene, ktorí si dennodenne pomáhali navzájom. Riady v domácnosti nechajú umyť susede bez práce, začo jej dajú 50 Kenských Shilingov, čo je v prepočte 0,50 €. Nákup si neodnesú domov 300 m sami, ale pomôžu rovnakým spôsobom ďalšiemu človeku. Nemajú práčky, ale pomôžu ďalšej susede, ktorá veci zoberie, vyperie, vysuší a donesie.
Tréner Marek: Dnes máme možnosti, ktoré sme 15 rokov nazad nemali – You Tube, internet, Facebook, Viber, WhatsApp a ďalšie, ktoré nám umožnia pomáhať novým priateľom v Keni dennodenne radami, videami z tréningových procesov, zasielaním podporných materiálov a video chatmi.
Tréner Rasťo: Ako najväčší klub karate na Slovensku máme ochotu pomáhať a naši partneri a sponzori nás v tom podporujú a zdieľajú spoločný zaslúžený dobrý pocit z pomoci iným. Sme silným partnerom a priťahujeme silných partnerov, ktorý chcú transparentne pomáhať iným.
3. Aká bola cesta? Koľko trvala a mali ste aj nejaké nepredvídané situácie?
Tréner Maroš: Cesta tam trvala 27 hodín a späť 17 hodín, ak si dobre pamätám. Prestali sme to počítať už vo Viedni :o). Leteli sme z Košíc (čo nás potešilo) do Viedne, kde nás zasypal sneh a zamrzli lietadlá. Kým nás rozmrazili, mali sme meškanie 2,5 hodiny. Po prílete do Franfurktu sme si s trénermi urobili osobné rekordy, keď sme zabehli cez letisko 3 km za 7 – 8 min. Ani to nepomohlo a lietadlo do Nairobi sme videli už len cez okná. Po piatich hodinách sme použili náhradný let avšak cez Amsterdam s prestupom do Nairobi.
Tréner Rasťo: POHODIČKA! Aby to nebolo nudné, tak vo Franfurkte sme sa stretli s našou batožinou, keď sme ju videli letieť z lietadla do prepravných vozíkov. Ako povedala pani vo Franfurkte: “ V Amsterdame si budete žiaľ musieť batožinu fyzicky vyzdvihnúť a opäť pridať na let do Nairobi“. V Amsterdame sa však na páse po pristáti nezjavila. Ako povedala pani v Amsterdame : “Mne verte ! Vaša batožina cestuje s Vami podľa novej letenky do Nairobi“ .
Tréner Marek: No a v Nairobi ... . sa na páse po pristáti nezjavila. A tu začala naša Africká výprava bez batožiny do najchudobnejšej časti Kene na seminár PAMOJA KARATE v Africkom a chudobnom meste Bondo.
4. Čo Vám Keňa dala do budúcna?
Tréner Maroš: Ešte väčšiu chuť pracovať a rozvíjať Karate klub Junior Prešov. Venovať sa naplno deťom v klube a v projekte JUNIORKO. Byť tu pre svoju rodinu, deti a priateľov. Nesťažovať sa, ale hľadať riešenia. Vážiť si možnosti, ktoré na Slovensku máme a v Afrike nemajú. Žiť svoj život naplno….
Tréner Rasťo a tréner Marek: Upevnenenie lásky k domovine. :D
