PIS.sk

Až do konca roku 1918 mala ešte pomerne veľkú moc a vplyv v meste, ako aj v celej župe, pobočka Maďarskej národnej rady, konštituovaná po revolúcii 31. októbra. Tá sa, pokiaľ to všeobecný chaos dovoľoval, usilovala dodržiavať líniu novej budapeštianskej vlády Michala Károlyiho, ktorá sa dištancovala od vojny i panovníka a proklamovala premenu Uhorska na demokratických princípoch pri zachovaní jeho územnej celistvosti. Pre svoju politiku sa vláda od začiatku snažila získať predstaviteľov nemaďarských národností a sľubovala im federalizáciu krajiny. V Prešove našli tieto myšlienku odozvu predovšetkým v radoch pro- maďarsky orientovanej východoslovenskej a rusínskej inteligencie. Začiatkom novembra 1918 došlo v meste k vytvoreniu Východoslovenskej národnej rady, ktorá \"v mene východoslovenského ľudu\" vyjadrila podporu politike Károlyiho vlády a vystúpila proti rozdeleniu Uhorska. V projektoch ministra pre národnosti Oskara Jásziho sa mal Prešov stať centrom väčšej slovenskej samosprávnej oblasti. Tieto snahy ukončilo až obsadenie mesta československým vojskom v posledných dňoch decembra 1918. Obsadzovanie prebehlo bez incidentov a členovia Maďarskej národnej rady dobrovoľne odovzdali moc novým štátnym orgánom.

V Prešove okrem Maďarskej národnej rady vznikla v novembri 1918 aj Karpatoruská národná rada, ktorá reprezentovala záujmy východoslovenských Rusínov. Spočiatku krátko uvažovala o kultúrnej autonómii pre uhorských Rusínov, potom vyšla s iniciatívou na vytvorenie samostatného štátneho útvaru Karpatskej Rusi, ktorý mal zahŕňať aj územie dnešného Zakarpatská, ale už v decembri 1918 sa priklonila k myšlienke pričlenenia územia obývaného Rusínmi k Československej republike. Jej predseda Anton Beskid (1855-1933) bol menovaný za člena československej delegácie na parížskych mierových rokovaniach a tu sa rozhodne zasadzoval proti zachovaniu integrity Uhorska v pôvodnej podobe, teda i s územím Slovenska a územím Podkarpatskej Rusi.

V Solivare sa hneď po prevrate konštituovala Slovenská národná rada, ktorá v krátkom čase nadviazala kontakt s ústrednou martinskou Slovenskou národnou radou a v mene slovenského obyvateľstva v Šariši žiadala o urýchlenú pomoc a pripojenie východoslovenských stolíc k ČSR. Jej členovia rázne vystúpili proti Východoslovenskej národnej rade a najmä proti Slovenskej ľudovej republike, ktorú v Košiciach 11. decembra 1918 vyhlásil župný úradník Viktor Dvorčák (Dvorcsák, 1878-1943). Slovenská ľudová republika totiž žiadala Maďarskú republiku, aby ju vzala \"pod svoje ochranné krídla\". Inými slovami, požadovala zotrvanie východného Slovenska, a teda aj Prešova, v Maďarskej republike. Solivarská Slovenská národná rada prinútila V. Dvorčáka vzdať sa funkcie prezidenta Slovenskej ľudovej republiky a koncom roku 1918 emigrovať do Budapešti.

Československá štátna moc musela v meste od začiatku zápasiť s početnými ťažkosťami. Vážny problém predstavoval absolútny nedostatok vhodných kvalifikovaných osôb, verných novému režimu. Väčšina inteligencie, úradníkov, polície a dôstojníkov bola totiž maďarskej národnosti alebo promaďarsky zmýšľajúca a nerada sa zmierovala s novou spoločenskou realitou. Takisto nižšie vrstvy, trpiace povojnovým rozvratom hospodárstva, sa k novej štátnej moci správali rezervovane a vzor videli skôr v susednom Maďarsku, kde v marci 1919 došlo k nastoleniu komunistickej vlády. Keď potom maďarská Červená armáda počas protiofenzívy proti československému vojsku 8. júna 1919 obsadila Prešov, s nádejou ju vítali robotníci i maďarské (resp. promaďarské) stredné vrstvy.

Pod vplyvom týchto udalostí sa aktivizovalo domáce ľavicové hnutie, a tak v krátkom čase došlo opäť k výmene štátnej moci. Prešov sa vtedy stal dokonca miestom ustanovenia nového štátu, Slovenskej republiky rád, ktorá bola vyhlásená 16. júna 1919 z balkóna radnice. Nová republika bola bytostne spätá s Maďarskou republikou rád a s prítomnosťou maďarskej Červenej armády. Zanikla po odchode jej jednotiek z východného Slovenska koncom júna 1919. V miestnom slovenskom obyvateľstve nezískala podporu, pretože ju vnímalo ako znovunastolenie maďarského panstva. Aj keď Slovenská republika rád, na čele ktorej bol český komunista Antonín Janoušek (1877-1941), prijala niektoré opatrenia sociálneho charakteru, používanie prevažne maďarského jazyka len potvrdzovalo obavy Slovákov z obnovenia veľkého Uhorska.

V prvých júlových dňoch obsadilo mesto opäť československé vojsko. Po krátkom období štatária a konsolidácie bol zakrátko obnovený pokoj a Prešov sa stal riadnou súčasťou Československa. Nedostatok lojálneho úradníctva a inteligencie nahradili osoby z iných krajov Slovenska, hlavne však z Čiech. Tí po odchode časti Maďarov (vojsko, polícia, úradníci, učitelia) výrazne posilnili slovenský charakter mesta a umožnili dovtedy nebývalý rozvoj všetkých sfér slovenského národného života.

V medzivojnovom období bol Prešov okresným sídlom, stredne veľkým mestom, kde podlá údajov z r. 1930 žilo 21 775 obyvateľov. Za posledných 10 rokov zaznamenal takmer 25% nárast obyvateľstva a veľkými zmenami prešla aj jeho národnostná štruktúra. Väčšina (74,5%) patrila vtedy už občanom tzv. československej národnosti, za nimi nasledovala národnosť židovská (7,8%) a nemecká (4,3%). Počet Maďarov klesol na 937 (4,3%) a z väčších národností boli za nimi iba Rusíni a Rusi (2,5%).

Zamestnanie poskytovali stále pribúdajúcemu obyvateľstvu orgány štátnej správy, väčšie i menšie priemyselné podniky, množstvo rozličných živností, slobodné povolania a školy. Významnejšími priemyselnými podnikmi naďalej ostávali závody na ťažbu a spracovanie soli v Solivare a mlyn vo Veľkom Šariši. Popri nich existovalo niekoľko desiatok malých kovovýrobných, drevárskych, polygrafických, textilných, potravinárskych, opravárenských a iných podnikov. Predovšetkým tieto, spolu so živnosťami, ťažko poznamenala hospodárska kríza v 30. rokoch. Aj po vzniku republiky ostal Prešov významným vojenským strediskom. Potrebám armády slúžilo 6 kasární, vojenská nemocnica a žrebčinec v neďalekom Veľkom Šariši.

Významné zmeny nastali po r. 1918 v zameraní a štruktúre školstva. V krátkom čase sa podarilo nahradiť dovtedy maďarské stredné a vysoké školstvo slovenským. Po organizačných zmenách na kolégiu ostala v meste iba jediná vysoká škola - gréckokatolícky, kňazský seminár. K významnejším stredným školám patrili: Šafárikovo československé štátne reálne gymnázium, Evanjelické kolegiálne gymnázium, Štátny učiteľský ústav, Ústav pre vzdelanie učiteliek domácich náuk, Gréckokatolícky pevcoučiteľský ústav, Gréckokatolícke ruské gymnázium a Štátna priemyselná škola v Prešove. Vysokú úroveň spoločenského života v tomto období dokumentuje pôsobenie niekoľkých desiatok rôznych spolkov, združení a krúžkov, organizovaných na záujmovom, profesijnom, národnostnom, konfesijnom či inom základe. V meste bolo pravidelne vydávaných niekoľko titulov novín a časopisov. Popri viacerých hospodárskych, kultúrno-osvetových a cirkevných časopisoch vychádzali spoločensko-politické noviny Východný Slovák, Šarišský gazda a Šariš, v maďarčine týždenník Új Világ.

Rast obyvateľstva, vznik nových inštitúcií i priemyselné podnikanie boli podnetmi pre výstavbu mesta. V medzivojnovom období pribudli niektoré administratívne budovy, kasárne, školy a štvrte nájomných domov. Azda najpozoruhodnejšou stavebnou pamiatkou je secesná budova tzv. Bosákovej banky.

Úspešne sa rozvíjajúci slovenský literárny život v meste reprezentovali viacerí básnici a spisovatelia rôznych smerov a politickej orientácie: Jozef Tomášik-Dumín (1900-1937), Mária Kočanová (1890-1976), Alexander Križka (1903-1955), Belo Klein-Tesnoskalský (1853-1941) a Jozef Koreň (1887-1969). Na bohaté tradície maďarskej poézie a drámy nadväzovali Ernô Sebesi (1893-1944) a Eľzsébet Ásgúthy. Vo výtvarnom umení pokračovali v tvorbe už skôr etablovaní umelci Július Tórok, Ernest Rákosi a Mikuláš Jordán. Z českého prostredia sa v meste udomácnil maliar a grafik Jan Némeček (1892-1958).

Počas existencie Slovenskej republiky (1939-1945) vzrástol význam Prešova. Po viedenskej arbitráži sa stal najväčším sídlom na východe a druhým najvýznamnejším mestom v republike. Po reorganizácii správneho členenia bol centrom Šarišsko-zemplínskej župy, zaberajúcej takmer celé územie východného Slovenska. Z Košíc, odstúpených Maďarsku, sa sem presťahovali niektoré štátne úrady, školy (obchodná akadémia) a iné inštitúcie. Po príchode rímskokatolíckeho a evanjelického a. v. biskupstva východného dištriktu k už existujúcemu gréckokatolíckemu a gréckokatolíckej kapitule, predstavoval Prešov dôležité cirkevno-správne centrum. Jeho celoštátny význam dokumentuje a zriadenie nemeckého konzulátu v meste. V tomto období nepribudli síce nové priemyselné závody, nové pracovné príležitosti vznikli však v štátnych podnikoch premiestnených z Košíc (rozhlas, tlačiareň, nemocnica a i.).

Po marci 1939 sa utlmil dovtedy pestrý politický a spoločenský život. Jedinou povolenou slovenskou politickou stranou sa stala Hlinková slovenská ľudová strana, miestna nemecká menšina sa organizovala v Deutsche Partei a maďarská v Magyar Nemzeti Párt. Všetky, spolu s Hlinkovou gardou, mali v Prešove svoje župné organizácie. Väčšina spolkov a združení z predchádzajúcich rokov zanikla, resp. bola nahradená jednotnými kultúrno-výchovnými či konfesijnými organizáciami presadzujúcimi záujmy ľudáckeho režimu (Miestna osvetová komisia, Katolícky kruh, Politická škola, Evanjelická beseda, Združenie katolíckej mládeže a i.). Oficiálnu politickú líniu reprezentoval aj denník Slovenská sloboda, vychádzajúci do r. 1945. Záujmy štátu, nových úradov a inštitúcií umiestnených v meste umožnili v prvých rokoch po prevrate rozvoj stavebnej činnosti v meste. Odstúpenie juhu východného Slovenska spolu so železnicou vyvolalo potrebu urýchlenej výstavby trate Prešov - Strážske. V samotnom meste boli postavené niektoré školské a administratívne budovy, ako Justičný palác, Slovenská národná banka a nová pošta.

Politické pomery po marci 1939 boli charakterizované perzekúciou demokratických a ľavicových síl a rasovo nepohodlného obyvateľstva.